Keď som bola malá-do 3rokov-sme bývali ešte v starom dome a nepamätám sa,že by sme mali psa.Dokonca ani v celej dedine ich nebolo veľa.Bola väčšia chudoba a ľudia zbytky jedla buď nemali,alebo ich dali mačkám /tých bolo veľa-bolo veľa myší/,alebo sliepkam,aby lepšie znášali vajíčka.Toto bolo vtedy podstatnejšie a že pes je aj strážca majetku-nebolo toho majetku veľa.
Prvého psa sme mali v novom dome,kde bolo všetko pootvárané,nedostavané.Škridľu sme doniesli zo starého domu,tak-tam sme už nemohli bývať.Aj som sa otca pýtala,či to v novom dome „dobre zaklincoval“,aby nám nezatekalo,ako v starom.Ale dvere sme nemali ešte urobené,len provizórne sa prikladala nejaká prekážka do zárubne,aby niekto neprišiel,keď sme spali.Vtedy otec doniesol psa a dal mu memo Dyngo,že vraj podľa knihy:“Divý pes Dyngo.“,ale odvtedy som o tej knihe nechyrovala.
Dyngo bol spoločenský pes-mal rád prítomnosť ľudí aj preto si ho pamätám,lebo išiel aj so mnou,keď som odišla z domu cez záhradu do Roľníckeho družstva k opravárenským dielňam a k traktorom.Asi som nešla bezdôvodne,lebo otec tam pracoval ako traktorista.Aj keď chodil otec v noci orať na pásovom traktory-DT-éčke,Dyngo chodil s ním a sedal v traktori.To sa mu stalo „osudným“.Raz počul zvuk traktora,išiel za ním a nevrátil sa.Po čase sme sa dozvedeli,že odišiel za traktorom do susednej dediny a traktorista si ho potom nechal vo svojom dome.
Otec bol raz Dynga aj navštíviť,ale on mal už nového majiteľa…
Ďalšieho psa,hlavne manželovho prvého,sme mali pár rokov po svadbe.Lebo pokiaľ bol mladší,jeho otec mu nedovolil doniesť psa do domu.
Vždy spomínal,ako si prichýlil jedného potulného,hladného,špinavého,so samými bodliakmi na srsti.Dal ho do poriadku,ale nemal dovolené si ho nechať a veľmi chcel…
Tohto nášho psa,doniesol muž od kamaráta/…už aj napriek tomu,že sme s jeho otcom bývali spolu…/, volali sme ho Boby.Narástol a bol-veľký,čierny,chlpatý a tešili sme sa mu a potom aj naše malé deti.Ale-bol to Boby,taký trochu hlúpučký,pojašený,nevycvičiteľný…-ale,mali sme ho radi a deti sa s ním veľa vyšantili.Dokonal v jeho staršom veku na vážnu psiu chorobu.
Neskôr sme si doniesli psíka-meno mal dané od prvého majiteľa-Tači a bol sučka.Veľmi sa podobal na líšku,tak sa aj choval.Neznášal sliepky a inú hydinu-lovil ich-zoztrhal a zožral,tak musel bývať vo voliére,alebo na reťazi.Jemu sa najviac tešil najmladší syn,keď sme Tačiho pod dozorom vypustili.Dožil sa vysokého psieho veku,dal nám veľa malých psíkov.Dali sme im mená-Rony ,Beny,Eny,Tangy,Dunčo…a bolo tak,že sme mali aj štyroch psov naraz.
Vtedy nám to vyhovovalo,lebo sme mali väčšie hospodárstvo,zvieratá,traktory a psi to strážili.
No najinteligentnejší bol Rony-náš Ronýčko!-ten mal svoje charakterové črty-hral sa s deťmi,vedel hrdo sedieť vo vozíku a deti ho tlačili po dvore,nezniesol byť ani malú chvíľu na reťazi a dal to svojím vlastným spôsobom najavo-normálne sa sťažoval…Ďalej-nenávidel potkany,ktoré sa nám pri hospodárskych zvieratách zdržiavali.Bol na ne,ako sa hovorí-ako pes-chytil,dohrýzol,presvedčil sa,že už nežije a doniesol ho ku dverám-ukázať.Aj sme ho za to vždy pochválili.
Zahynul hrdinskou smrťou,lebo sa choval,ako chrabrý hrdina.V noci sa chodil pobiť so svorkou psov v dedine a raz sa z boja už nevrátil.Ani sme ho nenašli a bolo nám za ním veľmi ľúto…