Jarné predpoludnie…ťahalo ju to,po chodníku do záhrady…cestou,ktorou išiel posledný krát…
Čo prežíval?…ako sa cítil?…-možno plakal…
Slzy sa jej neúprosným tlakom na srdce a v hrdle tisnú do očí…
Ide,ide…ako po krížovej ceste…
Zastane,pozerá na rozkvitnutú čerešňu-vždy býva veľmi krásna a voňavá…-bolo to tak aj vtedy…veď bol máj…
To jej spôsobí ešte väčšie muky na duši…-prečo odišiel?…a sa nevrátil?…
Vtedy uvidí malé vtáča,sedí na plote…za ktorý odišiel…
Vtáčatko pospevuje,pospevuje…snaží sa zaujať jej pozornosť…a vytvoriť uvoľnenú náladu…
A v duchu ženy zaznie pieseń:
„Keby som bol vtáčkom,letel by som za les…
pozrieť sa čo robí,mamička moja dnes.
Košieločku perie,na mňa si spomína…
vráť mi Bože,vráť mi,toho môjho syna.“
Posvätná to chvíľa!-dve duše sa spojili…pochopili…
Odchádza…pokorne…,akoby z chrámu…srdce jej trepoce…
Vchádza do domu…sadne si…a vidí cez okno to vtáčatko,ako si sadlo nad vchodové dvere…na chvíľu…-rozlúčka?…a odletí do neznáma…a nevráti sa…v rovnakej podobe…