Čerešničky,čerešničky,čerešne,
čo ste sa mi rozsypali po ceste.
Kto vás nájde,kto vás pozbiera,
mala som ja včera večer frajera
Čas zrenia čerešní-to bol čas chodenia nás detí na cestu do susednej dediny,ktorú lemovali z obidvoch strán stromy čerešní.
Vyštverať sa na čerešňu-chytiť sa konára oboma rukami,vyhodiť jednu nohu,zakvačiť chodidlom a pri vyhodení druhej nohy sa vyšvihnúť hore a zachytiť sa iného konára.Vstať na konár,potom špekuľovať a zdolávať ďalšie konáre hore,alebo do šírky,pokiaľ sú dostatočne hrubé.
A najzrelšie čerešne boli hlavne na koncoch,preto ich bolo treba trhať opatrne,aby sa pod nami konár nezlomil-to bolo vzrušujúce…
Kto prišiel na bicykli,mal výhodu-oprel bicykel o kmeň čerešne,vstal na rám,potom na sedadlo bicykla a ľahko sa dostal na prvý hrubý konár pri kmeni,pretože ten zdolať bolo najťažšie.A ďalšiu výhodu mal,že si čerešne ľahšie odniesol domov aj vo väčšom množstve,ak si doniesol tašku,takto mu neboli ťažké.
Ak sme prišli bez bicykla,tašky a chceli sme si odniesť okrem do brucha,aj domov čerešne,tak sme si ich nahádzali cez výstrih za tričko,ktoré sme si zapravili do nohavíc.Domov sme potom išli akoby s dvomi plnými bruchami.
Keď tam boli už chlapci na stromoch,dievčatá sa nemuseli štverať hore,ale prosili chlapcov,aby im hodili konárik s čerešňami a z neho si potom oberali,ak sa nedalo zdola,pretože boli konáre vyššie.
Dve čerešne na stopkách-volali sme ich dvojičky-sme si zavesili na uši a mali sme náušničky.A cítili sme sa takto ozdobené krajšie.A po zjedení čerešne,sme kôstky strieľali palcom a ukazovákom do kamarátiek,tie smelšie aj do chlapcov a chlapci do dievčat.Tam vznikali prvé očarenia,prejavy záujmu a zamilovania…a červenali sme sa v tvári,ako tie čerešne…