Bola v Domove dôchodcov a sociálnych služieb-babka-volala sa Margita.
Málo sa vládala na nohy,bola na invalidnom vozíku.Nemali sme s ňou väčšie problémy,len občas sa jej splašilo srdiečko-zle jej bilo.
Mávala častejšie návštevy ako ostatní obyvatelia.Bolo cítiť,že ju príbuzní majú radi-všetko čo si priala,jej doniesli.
Nastúpila som do nočnej služby a videla som,že babka je nejaká nekľudná.Pozozprávala som sa s ňou a zistila som,že od obeda čaká návštevy-dcéry a vnučku a stále ešte neprišli.Dnes má meniny a oni meškajú,má o nich strach,kde sú tak dlho.
Ukľudńovala som ju,že veď prídu teraz večer a všetko bude v poriadku.
A naozaj,ani neprešlo veľa času a prišli.Gratulovali jej k meninám,všeličo jej priniesli,aj sa ospravedlnili,že meškali.Na izbe bolo veselo,aj z toho dôvodu,že babka obdarila sladkosťami svoje spolubývajúce.
Návšteva odišla a babka išla spať.Aj moja nočná služba prebiehala celkom kľudne.
Naposledy robím obchôdzku po izbách nadránom.Pri vstupe do ich izby som mala vtedy zvláštny pocit niečoho,akoby duchovného.Inštinktívne som išla k babke a tak ako zvykla si držala v ruke poskladanú vreckovku a ani nebola bledá.Ešte som ju ani nechytila za ruku a už som tušila…Bola v spánku mŕtva ! a prítomnosť smrti a babkinu dušu som intenzívne cítila…
Babkina duša prekypovala nesmiernou radosťou a vnímala som:“Aké to bolo ľahučké a tak veľmi som sa bála !“
Vtedy prvý krát som nadobudla presvedčenie,že smrť nie je zlá-je milosrdná.Je to jeden z prejavov Božieho milosrdenstva.
A keď prišli ráno kolegyne-bola som roztrasená,zneistená,ale hlavne sa mohli čudovať mojej zvláštnej radosti,ktorú som prejavovala.