Babka Etela mala vyše deväťdesiat rokov.Všetci sme ju volali Etel-mama,pretože bola veľmi ľudská,milá a celý personál si ju prisvojil za starú mamu.
Ale to nebolo všetko,prečo sme sa u nej tak často zastavovali a aj posedali.Rada nám rozprávala o svojom detstve a spomienky zo svojho života.
Vo svojej dedine bola určite tiež obľúbená,pretože rozprávala,ako sa snažila ľuďom pomáhať,ako im chcela zmierńovať bolesti.Zaujímali ju bylinky,obklady aj masáže.A vraj lekár z ich dediny jej to tiež ochotne vysvetlil a chválil ju za to,aká je šikovná.
Keď mal personál chvíľku čas,tak sa u babky zastavil na pár slov.Ona už chodiť nevládala a tak sme ju ráno posadili do fotela vedľa postele a tam prijímala svoje návštevy.Vždy sa im veľmi potešila,aj keď ich nespoznávala.
A ak niekoho bolel chrbát,sadol si pred ńu na menšiu stoličku a ona ho rada pomasírovala a pritom rozprávala svoje spomienky života.
Najčastejšie sa to dialo po jej popoludńajšom spánku,kedy sme ju znova vysadili z postele,zajedla si olovrant a my personál sme mali trochu času do večere a večernej toalety.
Rozprávala len po maďarsky,väčšina personálu tiež,ale ja som menej rozumela,aj keď som precítila všetko,čo mi chcela povedať.
Cítila som jej dotyky na chrbte-veľmi dobre vedela palcom pravej ruky nájsť zatvrdliny vo svaloch a tie sa snažila rozmasírovať.
Cítila som atmosféru jej životných príbehov,jej ukončujúce gesto a slová po masáži:
/preklad/“Nech Ťa Boh ochraňuje,nech Ti pomáha a vylieči Ťa !“
A potľapkala ma po chrbte,pohľadila po pleciach.
Odvďačila som sa úsmevom,poďakovaním a pohladkaním ju po tvári.
Rozumeli sme si – tak vnútorne.
Aj ona bola spokojná,že je pre niekoho ešte užitočná.
Zlaté ruky babky Etel !