Keď som začínala pracovať v Domove dôchodcov a sociálnych služieb,bola tam babka aj so svojím asi štyridsať ročným synom.Babke sa postupne zhoršoval zdravotný stav,odišla do nemocnice a už sa nevrátila.
Janika-jej syn bol od detstva postihnutý-rozumovo sa nevyvíjal.Keď sme sa ho opýtali:“Koľko máš rokov ?“
vždy povedal:“Deväť !“
A aj bol na takej rozumovej úrovni,fyzicky však zodpovedal mužovi.
Pivo ľúbil piť aj si potiahnuť z cigarety,ten zvyk mal ešte z domu.Oholiť sa nevedel,ani si utrieť zadok.
A jeho typickým znakom bolo,že keď nespal,tak stále chodil po chodbe,málokedy si posedel.
Často pil čaj,vodu v jedálni,ale aj tak nevedel odolať,keď videl v izbách na stolíkoch naliaty plný pohár pre ležiacich obyvateľov.
On si to z chodby vyhliadol a tak rýchlo tam vbehol a na jeden dúšok vypil.
Veľký pozor sme museli dávať na rôzne dezinfekčné tekutiny a na Alpu-masážnu tekutinu,keď si ju starkí zabudli schovať do stolíka.
Tiež rád ukradol sladkosti po izbách v nestráženej chvíli.Na naše dohovárania sa len z chuti smial.
Návštevy už mával zriedka-jednu sesternicu.Tak sme mu my personál,do služby doniesli lízatko,keksík,čokoládku…
Odmenil sa nám tak,že sme ho poprosili,aby zažmurkal.
To vedel perfektne !- ako malé dieťa.
A pusu dal tak,že sa dotkol čelom k čelu.
No…bol ako nezbedné dieťa a tak sme ho všetci volali Janika-náš chlapec.