Pozdravila som sa – v izbe boli dve pacientky – moja posteľ bola v strede…
Vybalila som sa,prezliekla a ľahla si,aby som si usporiadala myšlienky…
a vtedy sa babka po mojej pravej ruke pozviechala z postele,postavila sa k mojim nohám a spýtala sa:
– A ty si odkál ?
Tak začala naša konverzácia v nemocnici na kožnom oddelení.
Pacientka po ľavej ruke bola podstatne mladšia ako pravostranná 87 ročná babka.Táto sa o babku starala s radosťou a pretože už na druhý deň odchádzala-zaučila ma,vlastne som odpozorovala od nej,ako s babkou spolunažívali-pomoc pri vstávaní z postele,obutie paoúč,podanie palice,odprevádzanie na WC…
Bolo to až zneužívanie pacientiek,ale keď ma v noci babka oslovila:
– Spíš ?Pomôž mi vstať ! – nemohla som odmietnuť,keď ma vlastne už zobudila a boli sme len my dve na izbe.
A takto som sa stala jej opatrovateľkou…ale zato sa mi odvďačila svojimi rýdzimi,necenzúrovanými rečami a názormi.
Keď jej doniesla sestrička tabletky,opýtala sa ma:
– Mám to vypiť?Oni ma chcú otráviť!
-ukľudňovala som ju,vysvetľovala…
Rozprávala:-Vieš,dali ma sem a teraz si myslia,že umrem.By sa im to hodilo,veď som bohatá!
-ukľudňovala som,vysvetľovala…-veď vás chodia dva krát denne navštevovať,majú vás radi!
– Chodia pozerať,či ešte žijem! -a aj sa rozhovorila:
– Ja sa smrti nebojím!Veď ma tam dvaja muži čakajú…Jeden ma chytí pod jednu pazuchu a druhý pod druhú.Už sa mi aj snívalo,ako ten druhý prišiel pri moje vrátka pri dome a hovoril:Ja ťa tu už čakám…-a ja mu na to:- Ná,čakaj!-šak máš čas!
Za týždeň mi vyrozprávala svoje životné udalosti,spomienky…
Myslím,že si tým uľavila od stresu z toho nemocničného prostredia a aj preto,že bola v nemocnici prvý krát v živote…a tak si myslela,že do nemocnice sa chodí zomrieť…