Psa,ktorého máme teraz,som doniesla ja – je to potomok strážneho vlčiaka z Domova dôchodcov,kde som vtedy pracovala.Mať sa mu volala Iva,tak som mu dala meno IVO.Je veľký,čierny,s menším bielym fľakom na hrudi-nemecký ovčiar.Stredne inteligentný /jeho mať bola vyradená z výcviku pre nadmernú hravosť/,kamarátskej povahy,je skôr bojazlivý-veľmi sa bojí streľby pri poľovačkách,výbuchov pyrotechniky…Má na dvore dostatočne veľký životný priestor-máme veľký dvor so záhradou.Na reťazi je výnimočne,len keď príde jemu neznáma návšteva.pretože našich príbuzných pozná.Vie,že na reťazi bude len nevyhnutný čas a tak to vie vydržať…
Poľnohospodárstvom sa už nezaoberáme a nechováme žiadne zvieratá-okrem psov.Čiže,celý dvor a záhrada je jeho teritórium,tu je pánom on,ani mačka od susedov si nedovolí prejsť…Ivo sa dokonca hnevá aj na hrdličky-brechá na ne,plaší ich,aby nesedeli na stromoch,alebo elektrických drôtoch nad jeho územím.
Muž ho naučil odháňať škorce,ktoré chodia na dozreté čerešne a hrozno-stačí len zatlieskať a Ivo už beží vyplašiť ich.Ak zacíti na dvore potkany,myši.tie potom nemajú šancu…Občas v lete neúnavne/hlavne v noci/brechá na ježka,ale s tým nemá šancu on…Lebo je stočený v jednej pichľavej guli a vtedy musím odniesť ježka za ohradu,do poľa,aby Ivo prestal brechať.
Keď vyjdem von na dvor,snaží sa ma doprevádzať tak,že ma chytí ňufákom za oblečenie,ide vedľa mňa a stále sa ma drží.Veľmi rád sa hrá na naháňačku a schovávačku…A keď zostane doma sám,ani nežerie,dokiaľ sa nevrátime a potom sa očividne teší,že sme už prišli…
Máme ho radi,je to náš rodinný priateľ…
Ďalšieho psa sme už vôbec nepotrebovali…
Ivo je dobrý pes,výzorovo pekný a kamarátsky-náš rodinný priateľ…ale…
Stalo sa…,že nám náhle a tragicky zomrel 28 ročný syn…
Celá naša rodina bola,akoby v zlom sne…Veľmi sme trpeli citovo,-prišli depresie.rôzne výčitky svedomia,rekapitulácie,veľa sĺz,bolesti…
Asi dva mesiace po pohrebe,keď som bola pri hrobe syna.išla jedna známa okolo mňa a za jej malým synčekom-malý psík…Vtedy mi srdce trochu ožilo…to bolo ako znamenie…a povedala som:takého malého psíka chcem aj ja…
Muž,mladší syn,aj vydatá dcéra s týmto nápadom nechceli súhlasiť-nevideli v tom význam:“Načo nám je ešte jeden pes?“Ale napokon aj s dcérkou sme pre psíka z inzerátu išli…pre nášho prvého od chovateľa a za peniaze…Doniesli sme malé,hnedé,bruchaté,vyľakané,smädné,oplašené…-čudo-„nemecký pinč-srnčí ratlík.Od začiatku som ho chcela mať vo vnútri v dome…Muž nebol nadšený…šomral…zazeral na psíka…psík zazeral na neho…Ešte ani po štyroch mesiacoch ,-keď som bola operovaná a museli byť spolu sami-neboli z nich kamaráti…Za mojej týždňovej neprítomnosti bol FEDOR -tak som ho pomenovala,len kŕmený a púšťaný von na dvor a dnu…inak,ležal na jednom mojom vankúšiku,ktorý si prisvojil…Bol rád,že som už z nemocnice doma…Túlil sa…vrtel sa okolo mňa…dal sa veľa hladkať…olizoval ma…pozeral tými svojimi očkami…dával mi veľa svojej lásky…
A vtedy…keď muž,syn a dcéra videli,ako dobre vplýva jeho prítomnosť na mňa,začali sa ľady topiť…Postupne sa všetci skamarátili…Malý Fedor je od začiatku spriatelený s veľkým Ivom,aj keď jeden má svoj životný priestor v dome a druhý na dvore.Ivo však dáva Fedorovi najavo,že na dvore je -on-pán…ale,Fedor si z toho nič nerobí…tvári sa sebavedome…a…žerú z jednej misky…
Z Fedora sa postupne stal miláčik celej rodiny…Má svoje miestečko v dome kde spáva…má svoje miestečko,kde býva rád cez deň…behá stále pri nás…dá sa veľa hladkať…olizuje nás…chce sa dať pestovať…Chodí so mnou na návštevy k mojej mame a tam sa skamarátil s Pepe-m,jej psíkom a s jej dvomi mačkami…a cíti sa tam,skoro ako doma…
Postupne slabol v celej rodine smútok,depresia,napätie…
A…táto malá dušička…-psík Fedor-nám dáva svoju lásku,radosť,životný elán…ani nemusím hovoriť…,ako ho máme radi…
ON je tiež členom našej rodiny…
mne iné neostáva, lebo Teo by bol ...
...to platí o tých,čo im dovolíme ...
Pokiaľ sme nemali doma psa, veru som ...
Celá debata | RSS tejto debaty